o prírode

Autor: Mária Vargová | 13.4.2011 o 19:57 | Karma článku: 0,51 | Prečítané:  264x

Človek pri pohľade na krásne modrú oblohu po ktorej sa preháňajú kŕdle vtákov získava pocit slobody a voľnosti. Práve jedna z najstarších túžob, túžba vzlietnuť, známa už od mýtických čias, ženie človeka vždy vyššie a vyššie. Chce prekonať zemskú príťažlivosť, ktorá ho gravitačným zákonom nemilosrdne viaže k matke zemi. Túto túžbu môžeme považovať za symbol prekonávania závislosti, emancipácie človeka od prírody v duchovnej oblasti. 

Človek im vtlačil svoje rytmy, svoju pečať a tie nám ho približujú cez desiatky tisíc rokov. Umenie nie je dobovo ani miestne ohraničené. Ľudským obsahom zasahuje našu vnímavosť aj vtedy, keď už nepoznáme jeho bezprostredný námet, ani fakty, ktoré znázorňuje. Dobové súvislosti môžu byť síce veľmi zaujímavé, ale pre kvalitu diela nie sú rozhodujúce. Pôsobivosť umeleckého diela zabezpečí iba výrazné stvárnenie obsahu, ktorým dielo pretrváva. Diela a hodnoty, ktoré povyšujú človeka nad oblasť biológie, vytvárajú vo svojom súhrne kultúru životného štýlu človeka. Kultúrna úroveň mnohých historických období sa spája s úrovňou civilizačnou. Vtedy vedia spolu harmonizovať a slúžia humanizmu. Zavše sa však stáva, že v niektorých civilizáciách prevládne ľudská chamtivosť a tá je ochotná ničiť nielen kultúrne výtvory, ale aj prírodu. Človek sa síce vymaňuje zo závislosti od prírody, ale súčasne ju čoraz väčšmi potrebuje k zdravému harmonickému životu. Umenie napriek svojej umelosti nikdy prírodu neohrozuje, ani nelikviduje. Aj keď vytvára jej protiklad, nechce ju ničiť. Naopak stále obnovuje svoj vzťah k prírode, ako keby človek podvedome túžil po návrate do jej lona. Tento vzťah človeka ku prírode mi veľmi pripomína vzťah matky a dospievajúceho dieťaťa. Kedysi človek bol závislý len na prírode. Bol len lovcom zvierat a zberateľom plodín, ktorými ho obdarila matka príroda. Neskôr sa človek stával stále viac samostatnejším, obrábal pôdu, pestoval obilniny, ale nedá sa povedať, že by sa od prírody úplne osamostatnil. Neskôr človek prírodu ťažko ranil svojimi zásahmi. Mnohokrát mi to pripadá, akoby sa človek a príroda navzájom nerozumeli. Ľudia často aj dnes dávajú prírode ťažké rany, ktoré sa hoja veľmi pomaly, alebo sú úplne nezahojiteľné. Niekedy sa mi zdá, ako keby nám to všetko príroda vracala prírodnými katastrofami, ale skôr si myslím, že je to varovanie so vztýčeným prstom. Nemali by sme takto zaobchádzať s prírodou od ktorej sme sa toľko naučili a ktorá nás drží pri živote svojim nevyčerpateľným bohatstvom.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?